Počas tisícročí menilo chuť, vzhľad, vôňu aj výrobnú receptúru a jeho dejiny siahajú až do starej Mezopotámie. Archeologické objavy odhalili aj veľké hlinené nádoby s úzkym hrdlom, v ktorých sa podľa všetkého skladovalo obilie. Predpokladá sa, že keď sa do nádoby dostala voda, v teplom podnebí obilie vyklíčilo a začal sa fermentačný proces. Tak sa začali písať dejiny piva. Starí Egypťania neskôr experimentovali a do nápoja pridávali ochucovadlá, siahali aj po psychotropných látkach. Dokonca, robotníci, ktorí stavali egyptské pyramídy, dostávali mzdu v podobe piva, ušli sa im aj štyri litre za deň. Pivo obľubovali Kelti, Slovania i Germáni, jeho výrobe sa podučili aj starí Gréci, dokonca známy lekár Hippokrates ordinoval tento mok ako liek proti nespavosti a horúčke. Obozretne však neodporúčal jeho pravidelnú konzumáciu. Pivo rýchle expandovalo do mnohých krajín a svoju popularitu si udržalo naprieč storočiami. Dnes teda môžeme konštatovať, že ide o najstarší alkoholický nápoj v dejinách.

Veľkej obľube sa tešil napríklad aj v stredoveku, pričom pivovarnícke remeslo sa úspešne udomácnilo najmä v stredovekých kláštoroch. Mnísi si výrobný postup prísne strážili a základnými surovinami bol jačmeň a pšenica, niekedy aj ovos – hojne používali byliny – napr. fenikel, klinčeky, šalviu, chmeľ, brezovú a dubovú kôru…Receptúra sa však neustále menila a vylepšovala. Dokonca, pivo sa postupne naučili piť aj obyvatelia typicky vinárskych oblastí. To v plnej miere platí aj o Svätom Jure, meste s viac ako 700-ročnou vinohradníckou tradíciou a výraznou starobylou pamiatkou – Kaštieľom Pálffy. Áno, práve tu sa vyrábalo, skladovalo a čapovalo víno, V rušnom 16. a 17. storočí zažívalo mesto „zlatý vek“ a kaštieľ prirástol k srdcu Kataríne Pálffyovej a Štefanovi Illésházymu. Tu prežili veľký príbeh svojej lásky, tu ctihodná pani Katarína bojovala o svojho manžela, ktorý musel utiecť pre intrigami vtedajšieho panovníka a pred prenasledovaním pre svoju vieru tu svoj boj vyhrala, prežila najkrajšie okamihy života a kaštieľ premenila na renesančné sídlo. Rod Pálffyovcov sa v ďalších rokoch staral o odkaz Štefana Illésházyho a Kataríny Pálffyovej. V období raného novoveku, v 15. až v 17. storočí, bolo v mestách varenie piva rozšírené, takýchto pivovarov bola ešte v polovici 19. storočia na Slovensku viac ako stovka.

Pravdu povediac, o nápoje bol veľký záujem, pretože naši predkovia vnímali popíjanie vína či piva ako prirodzenú každodennosť, ba priam vyšší spoločenský status. Navyše, v priebehu rokov sa pivovarníctvo vyprofilovalo na uznávaný a predovšetkým výnosný spôsob obživy. Dokonca niektoré vína či pivá sa často používali aj v kuchyni – ako dôležitá súčasť špeciálnych receptov. Vtedajšie pivo bolo husté, nefiltrovalo sa a na dne sa usádzal kal.

Domnievať sa, že naši predkovia v období ranného novoveku prežívali nezáživnú každodennosť, by bolo zavádzajúce. Žiaden asketizmus, sivá nuda či priam zaháľanie. Práve naopak. Bolo treba spravovať majetok, riadiť veci a prijímať rozhodnutia. Aj v ťažkých časoch ľudia túžili po krásnych šatách, po dobrom jedle, zábave, chceli mať pekne zariadené domovy, chceli sa vzdelávať…Plne to platí aj ctihodnej pani Kataríne Pálffyovej, ktorá žila naplnený život a stihla bojovať za spravodlivosť, za lásku, za pravdu, za svoje majetky a ich rozkvet. V týchto šľapajach pokračoval aj jej rod, ktorý sa odhodlane držal svojho práva. Patrila k nim aj snaha udržať si vlastné pivovary a svoje pivovarnícke privilégium. Nadviazať na túto tradíciu je veľká výzva. Historická receptúra varenia piva by dnes asi neuspela, máme predsa nové technológie aj suroviny, zmenili sa naše chute. Ale pivo je tu stále s nami. Ľudstvo sprevádza tisíce rokov, preto si zaslúži našu pozornosť, inovácie, vynachádzavosť. A inšpiráciou zostáva, že rovnako odvážne sa nových úloh a plánov púšťala aj osvietená ctihodná pani Katarína Pálffyová zo Svätého Jura. Bez pátosu, s odhodlaním a s pevným predsavzatím – uspieť a presadiť sa.